Ľudovít Števko: Kubánska pravda a americký mýtus o demokracii

  • Odorik
  • 30.11.2016
  • Komentáře nejsou povolené u textu s názvem Ľudovít Števko: Kubánska pravda a americký mýtus o demokracii

Večný revolucionár „El Comandante“ Castro démonizovaný Západom a uctievaný na juhoamerickom subkontinente predstavoval jednu historickú epochu

Raz to muselo prísť. Nadviazanie diplomatických vzťahov medzi USA a Kubou sa konečne stalo pre USA politickou nevyhnutnosťou. Podľa zahraničných zdrojov, miestom tajných bilaterálnych rokovaní bola Kanada, pričom aktívnu úlohu pri rozhovoroch zohral pápež František, Argentínčan, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, ktorý dobre pozná mentalitu a zmýšľanie národov Latinskej Ameriky.

Prvým dôvodom odmäku vo vzájomných vzťahoch bolo nevyslovené priznanie Washingtonu, že Američania nedosiahli blokádou Kuby nič z toho, čo plánovali. Druhý dôvod bol ten, že Spojené štáty sa ocitli v Latinskej Amerike v izolácii práve pre zlé vzťahy s touto ostrovnou krajinou. USA vždy považovali Latinskú Ameriku za svoj politický priestor a hospodársku kolóniu, lenže koncom roku 2011 vzniklo v Caracase z iniciatívy prezidenta Huga Cháveza spoločenstvo 33 štátov Latinskej Ameriky a Karibiku CELAC (Community of Latin American and Caribbean States), ktorého cieľom bolo oslobodenie sa spod vplyvu USA. CELAC sa stala prvou organizáciou na americkom kontinente, v ktorej je zastúpených 33 štátov Strednej a Južnej Ameriky a Karibiku bez Spojených štátov a Kanady. Situácia USA sa stala na tomto subkontinente viac ako labilná. V roku 2012 sa na samite oboch Amerík o tom presvedčil samotný Obama, keď päť prezidentov latinskoamerických štátov opustilo samit na protest, že Kuba bola vylúčená z rokovaní.

Americké zmierenie s porážkou?

Ďalším dôvodom obmedzenia studenej vojny s Kubou bola čoraz ťažšie obhájiteľná blokáda ostrova na pôde OSN. Pri hlasovaní o tejto otázke bol verným americkým spojencom jedine Izrael. Vážnym, ale nepriznaným dôvodom zo strany Obamu bola aj obava zo silnejúceho vplyvu Ruska v tejto časti sveta, najmä po sľubnej návšteve Vladimira Putina na latinskoamerickom subkontinente, ktorá bola motivovaná spoluprácou zoskupenia BRICS so štátmi Strednej a Južnej Ameriky.

Kubánci sa na Námestí revolúcie rozlúčili s Fidelom Castrom
Kubánci sa na Námestí revolúcie rozlúčili s Fidelom Castrom

Ak sa Američanom nepodarilo ostrovný štát v Karibiku politicky a hospodársky zničiť ani početnými atentátmi na Fidela Castra, ani dlhodobou tvrdou blokádou, rozhodli sa pre zmierlivejšiu cestu. Ukázali prívetivejšiu tvár v očakávaní, že takto Kubu ovládnu ľahšie a vytrhnú si tŕň z päty, ktorý ich omínal takmer polstoročie. Lenže po krachujúcej americkej politike v Latinskej Amerike bude zelený ostrov aj pre nastupujúceho prezidenta Donalda Trumpa veľmi tvrdý oriešok.

Po smrti populárneho Fidela Castra si máloktorí Kubánci vedia predstaviť život bez neho. Fidel bol Kuba a Kuba bola Fidel. Mýtus o neporaziteľnosti tohto muža, ktorý desaťročia fascinoval davy zápalistým rečníckym umením, iba posilňovali neúspešné úklady amerických tajných služieb o jeho život. Podľa britskej BBC Castro prežil 637 bizarných pokusov o vraždu, čo nemalo v histórii obdobu. Agentom CIA nepomohli nástražné výbušné systémy hodné nápadov Jamesa Bonda ani otrávené jedlá a cigary (Fidel bol náruživý fajčiar), pretože všetko odhalila jeho dobre vycvičená bezpečnostná služba. Netreba sa čudovať, že si Kubánci, volajúci na námestiach „Viva Fidel“ mysleli, že ich charizmatický prezident je nezničiteľný.

Mýtus neporaziteľnosti

Castrovej popularite v celej Južnej Amerike ešte viac prospel zbabraný vojenský útok na Kubu, organizovaný CIA, známy ako invázia v Zátoke svíň, anglicky Bay of Pigs. CIA, ktorá cvičila na Floride kubánskych exulantov a vojakov zvrhnutého diktátora Batistu, vytvárala falošnú predstavu, že Castro je nepopulárny a že s pomocou domáceho obyvateľstva invázne jednotky rýchlo obsadia Havanu. (Mimochodom americká tajná služba je nepoučiteľná. O niekoľko desaťročí neskôr vytvorila podobne falošnú predstavu o jadrových zbraniach v Iraku. A vieme, ako sa to skončilo.)

Invázia sa začala 17. apríla 1961. Americké plavidlá spustili paľbu na strategické ciele a na pláži Girón v Zátoke svíň sa vylodilo 1400 interventov. S čím však dôstojníci CIA nerátali, boli Castrove veliteľské schopnosti. Kubánsky vodca osobne riadil obranné operácie armády a prekvapivými manévrami zatlačil útočníkov do mora. O tri dni bolo po všetkom. Kubánci zajali 1202 vojakov inváznych bataliónov, zostrelili dve lietadlá, poškodili a potopili niekoľko amerických lodí. Vtedajší prezident USA John Fitzerald Kenedy mal zopár bezsenných nocí a fiasko malo aj medzinárodnú dohru: svetoví lídri v OSN, vrátane spojencov USA, odsúdili tento bezprecedentný agresívny čin.  Castrov priateľ Ernesto Che Guevara Kennedymu odkázal: „Ďakujeme za Playa Girón. Pred inváziou bola revolúcia krehká, teraz je silnejšia ako kedykoľvek predtým.“

Neuveriteľné – Kuba prežila

Posmrtné ohováranie Fidela Castra a Kuby niektorými slovenskými politikmi a novinármi je za červenou čiarou, oddeľujúcou objektívny pohľad od nenávisti. Ak je Kuba chudobná, tak nie vinou Castra, ale vinou nezmyselnej americkej hospodárskej a politickej blokády. Napriek strádaniu ľudia na Kube majú bezplatné zdravotníctvo, vzdelanie, lacné bývanie, rozvinutý farmaceutický priemysel a nehladujú, tak ako v mnohých krajinách Južnej Ameriky ovládaných americkými korporáciami. Blokáda trvajúca takmer pol storočia, podvratná činnosť a útoky veľmoci typu USA by zničili každý štát. Na Kube sa to nepodarilo.

Médiami omieľaná „Castrova diktatúra“ je búrkou v lyžičke vody v kontexte tzv. americkej demokracie, známej z obdobia teroristických výčinov Výboru pre neamerickú činnosť (neskôr HUAC), ktorý špehoval a väznil nevinných ľudí, tzv. domácich nepriateľov z radov amerických vedcov, umelcov a intelektuálov podozrivých z neamerickej, vraj komunistickej činnosti. V rokoch 1938 – 1975 prenasledovaniu v USA neunikli také osobnosti ako Charllie Chaplin, Albert Einstein, skladateľ Leonard Bernstein, spisovateľ Arthur Miller, černošský spevák Paul Robeson, režisér Orson Welles, herec českého pôvodu Jiří Voskovec, herečka Katharine Hepburnová a ďalší vynikajúci herci, vedci, hudobníci a spisovatelia, ktorí sa ocitli na čiernej listine.

Fidel Castro predstavuje jednu revolučnú historickú epochu. Jeho ikonický význam nemožno prehliadnuť. Vzdali mu hold štátnici a predstavitelia krajín: indický premiér Naréndra Módí, salvádorský prezident Sánchez Cerén, mexický prezident Enrique Peňa, španielsky premiér Mariano Rajoy, bývalý rakúsky prezident Heinz Fischer, francúzsky prezident Francois Hollande a mnohí ďalší. Čo hovorí alebo píše o Castrovi a jeho Kube taký Kiska, Šebej alebo Schutz naozaj nezáleží.